Neplač pre mňa, Argentino. To ja plačem za teba

Nedávna epizódka s Lionelom Messim trucujícím stranou národného tímu poslúžila ako solídne zábavná vložka. Barcelonská hviezda sa vrátila, bez toho aby vynechala jediné reprezentačné stretnutie, a tak by sa nad všetkým chcelo len s pohŕdavým odfrknutím mávnuť rukou. Lenže to by znamenalo ignorovať širší kontext, ktorý odkrýva hlbokú krízu argentínskej futbale…

Lionel Messi mal pozíciu v reprezentácii vždy automaticky sťaženú.Akonáhle po majstrovstvách sveta 2006 pominulo počiatočné nadšenie z generačného talentu, začalo sa mu často vyložene bez rozmyslu predhadzovať, že Argentíne nedáva toľko čo Barcelone, že nerobí taký rozdiel ako Maradona, atď., Atď…

Aj z týchto dôvodov uplynulé dva frustrujúce roky znamenali väčší nápor na Messiho psychiku ako na psychiku ktoréhokoľvek z jeho krajanov.

Predvlani prebral sošku pre najlepšieho hráča turnaja ako útechu za krutú finálovú porážku, respektíve Higuaínovu neschopnosť v zakončení. Vlani už na Cope rovnakú cenu odmietal, hoci bol tentoraz ako hlavný mozog tímu celkom jasne najlepší.Tento rok vo finále nepremenil hlavnej penaltu.

To všetko – spolu s menšou zradou jeho spojencov-trénera Gerarda Martina, ktorý pre obe kontinentálne finále nepochopiteľne stavil na bojazlivý herný plán; príliš defenzívne, príliš úporný až agresívne vo svojom zameraní na Mascherano vedený stred poľa – sa na Messim jednoducho muselo podpísať.

A už len z tohto uhla pohľadu sa Messiho prirodzene afektovane rozhodnutie dalo chápať. Ovšem potom je tu ešte jeden uhol – stavajúce takisto na kumulované frustráciu, akurát zozbierané z viacerých strán.Okrem iného ten uhol, ktorý s Messim zdieľa a od začiatku zdieľalo hneď niekoľko spoluhráčov, hoci sa opäť všetka pozornosť médií zameriavala čisto na Messiho rozhodnutie skončiť.

“Niektorí z nás zvažujú, či ďalej pokračovať v národnom tíme, “ oznámil dokonca novinárom úplne na rovinu inak nedotknuteľný Kun Agüero. Podľa informácií ESPN sa malo jednať o Mascherano s Biglia. Iné (a početné) zdroje sa zase pridávali s Banega, Lavezzim, di María a Higuain. To už je skoro celá kostra.

A iste, je to celé prehnané. Ale taky bezprecedentné.A konečne taky opodstatnené.

Nie snáď preto, že Argentína na trofej ďalej čaká nepretržite od roku 1993 a od začiatku deväťdesiatych rokov pri zahrnutí Konfederačního pohára nezvládla dohromady osem finálových zápasov. Skôr hlavne preto, že napriek všetkým to psychické zmršťovania sa na trávniku tá hlavná rakovina prebýva na vyšších miestach.

Tréner Gerardo Martino a jeho pobočníci napríklad až do tohtoročného mája po šesť mesiacov nevideli svoje výplaty, pretože zväz jednoducho nemá peniaze. Čo úzko súvisí s čerstvým škandálom, pri ktorom bol z čela Argentínskej futbalovej asociácie (AFA) násilne vystrnaděn sám prezident Luís Segura…

Grondonův zhubný odkaz

Luís Segura sa na prvýkrát dostal do čela zväzu neprirodzenou cestou.Pôvodne bol totiž len dočasným šéfom argentínskej futbale potom, čo v lete 2014 – krátko po očakávanej rezignácii kouča Alejandra Sabella – zosnul dlhoročný prezident AFA a vyhlásený despota Julio Grondona. S jeho smrťou sa vedenie asociácie menilo prvýkrát od roku 1979, a preto sa isté tápanie dalo čakať. Napriek tomu jeho miera hocikoho zaskočila.

Všeobecne ťažko obľúbený Grondona zodpovedá za dramatické ochudobneniu asociácie, úpadok mládežnícke futbale (o oboch viac nižšie) a nepriamo aj niekoľko ľudských životov, ktoré si vyžiadal nijako potláčaný kultúrny fenomén tzv. ‘Barra bravas ‘.Za čo už ale ani Grondona nemôže, to je napríklad hnedle groteska, ktorou sa ukázala byť voľba jeho nástupcu.

Najprv sa nečakane oznámilo, že Luís Segura bude post ‘dočasne’ držať dlhšie ako rok, až do vypršania pôvodného mandátu Grondona (október 2015), avšak takéto zarážajúce rozhodnutie ešte nebolo nič proti tomu, keď z následného regulérneho hlasovania dokázalo 75 voliteľov vykúzliť zázračnú remízu 38-38. Segurův jediný vyzývateľ, televízne persona a viceprezident San Lorenza Marco Tinelli, nakoniec musel začiatkom júna tohto roka z boja sám odstúpiť, aby sa Segura konečne stal regulárnym lídrom…

…a to vyložene len na pár dní.Už Tinelliho rezignácia na pokračovanie trápneho závodu konieckoncov divže nezapadlo vo vlne správ o spreneverených príjmoch z televíznych práv. Pre Segur nešlo o prvý škandál, to by sme ináč neboli v Argentíne; menovec slávneho dominikánskeho speváka bol už skôr zapletený do kauzy ohľadom odpredaja už zakúpených lístkov na zápasy MS, ktoré vzápätí skončili v rukách neslávne preslávených ‘barra bravas’. Avšak tohtoročná aféra bola predsa len iné monštrum.Dokonca také, že v čase finále Copy América bola AFA pod prechodnú kontrolou nezvyčajne intervenujúci FIFA.

Už roku 2011 Grondona pred novinármi pošmykol také ‘malé’ priznanie, že mu vlastne televízne peniaze pomáhajú vo vymáhaní rôznych láskavosťou od jednotlivých klubov, čím ním razené heslo “Futbol para todos” (futbal pre všetkých) nadobudlo nového rozmeru – lepšie povedané parafráza vo voľnom znení “(Peniaze na) futbal pre všetkých (kto mi pôjdu ochotne na ruku)”.

Len pár dní po Grondonově náhlej smrti potom táto poctivo rastúce bublina spľasla, keď bola vykonaná razie kancelárií AFA.Podozrenie malo padnúť konkrétne na obdobie rokov 2009-2015, na ktorého počiatku zväz ukončil spoluprácu s najväčšou televíznou spoločnosťou a namiesto toho podpísal novú zmluvu so samotnou vládou. Jej hodnota sprvu zodpovedala 41 miliónom pesos; dnes už je to miliónov 116 (bezmála sedem miliónov eur).

Aj napriek tak drastický nárast ocenenie televíznych práv však AFA ‘záhadne’ nebohatne, ba naopak chudobnie. A príčiny sú pomerne banálne rovnako ako zarážajúce – zväz v podstate načierno financuje prevádzku nejedného argentínskeho klubu, keď peniaze tradične rozpůjčovává bez akýchkoľvek úrokov, a preto je nezriedka vidia naposledy.

Práve touto cestou za uplynulú dekádu dlh všetkých domácich celkov voči AFA vzrástol o sotva uveriteľných 473%.Roku 2009 – teda na rozjazde novej éry TV práv – predstavoval súhrnný záväzok argentínskych klubov voči svojej matičce presne 348 miliónov pesos (20,7 miliónov eur), čo samo o sebe značilo 27procentní skok oproti predchádzajúcemu roku. Na silvestra 2010, kedy stihol uplynúť len rok a štyri mesiace od podpisu novej zmluvy, dlhy narástli o ďalších 38 percent.

Ale dobre, to sú len nejaká od pohľadu vysoká, povrchné čísla, že?Poďme teraz teda vďaka vynikajúcej štúdii prestížneho argentínskeho denníka La Nación zaryť ešte o niečo hlbšie a posvietiť si na jednotlivé kluby…

Tak treba samotnej Independiente, najzadlženejšia z celkov a zároveň najúspešnejší argentínsky aktér dejín Copa Libertadores, aktuálne v červených číslach laškuje s hranicou stovky miliónov pesos (skoro šesť miliónov eur). K rovnakej sume sa ďalej blíži taky Argentinos Juniors, mimochodom ďalší kontinentálne šampióni (1985), a cez 80 miliónov sa vyšplhali ešte celky Banfield a Quilmes.Iba Quilmes sa z daného výkvetu nikdy nestal povojnovým ligovým majstrom.

Ak by sme urobili pomyselnú hrubú čiaru za uplynulú dekádou, len tridsať z celkového počtu 170 skúmaných argentínskych klubov by sa mohlo tvárou v tvár AFA pochváliť pozitívne bilanciou. V tomto malom okruhu celkov nenájdeme ani Boku Juniors (hoci tá sa zďaleka neradí k najzadlženejším subjektom), naopak nemenej slávnej River Plate tam ako jeden z iba piatich prvoligistami figuruje.

Vo všeobecnosti je River Plate vlastne jediným elitným argentínskym klubom, ktorý nie je finančne závislý na riadiacom futbalovom orgánu krajiny.Vďačiť za to môže štvorročnému prezidentskému obdobie kapitána majstrov sveta z roku 1978 Daniel Passarella (2009-2013), ale aj parádnym úspechom na medzinárodnom poli. Podľa pokladníka River Plate Andrésa Ballotty tvoria príjmy z televíznych práv akurát zanedbateľných šesť percent klubového rozpočtu. Prezývke Los Millonarios je teda urobené zadosť.

Na takto nerovný vzťah medzi klubmi a domáce asociáciou prirodzene v dôsledku netrpia iba ligová scéna plná finančne nevyrovnaných účastníkov, ale čiastočne aj reprezentácie.Vzhľadom k tomu, že je AFA v danej situácii nútená neustále hľadať nové zdroje príjmov, robí sa poslednou dobou z národného tímu tak trochu cirkusová spoločnosť obrážející šíry svet kvôli viac či menej zbytočným priateľským zápasom.

Tu sa nám pritom na scénu vracia Lionel Messi, tá hlavná atrakcia metaforického cirkusu. Keď totiž zväz dohaduje prípravné stretnutie, sú v ponuke dve ceny – jedna za Argentínu s prítomnosťou Messiho, jedna za Argentínu bez neho. Keď sa Messi pred 10 rokmi ocital na rozjazde reprezentačnej kariéry, nijako sa ešte nerozlišovalo a Argentínčania si za každý priateláku účtovali 300 tisíc pesos.Dnes je to už milión za národný tím bez argentínskej hviezdy a poldruha milióna za Messiho účasť, čo je rozdiel zhruba 30 tisíc eur.

Tu teda máte dodatočné vysvetlenie toho, prečo sa fenomenálny číslo 10 predvlani v októbri vláčil do Hong Kongu, aby sa dvoma gólmi podieľalo na povinné demoláciu domácich v pomere 7: 0…

Hladné krky argentínskej mládeže

To by sme teda mali už niekoľko veľmi pravdepodobných zdrojov Messiho frustrácie – večný Maradonův tieň, prehraná finále, únavné priateľské zápasy. Jedným ďalším relevantným faktorom by však mohol byť tiež celkový stav argentínskej mládežnícke futbale na medzinárodnej úrovni.

Sám Lionel Messi býval prominentnej postavou rôznych akcií s vekovým obmedzením.Kvôli tahaniciam so španielskou stranou síce kompletne preskočil kategórii do 17 rokov (kde na druhú stranu jeho generácie s Biglia, Garayem či Gagom tak ako tak brala roku 2003 bronz), avšak ihneď vzápätí čoby čerstvý dospelák slávil medzi dvadsaťročnými (2005) a za ďalšie tri roky si pripísal na konto aj cenný olympijský triumf.

Vtedy do Pekingu s argentínskou vlajkou hrdo cestovali tiež Sergio Agüero, Juan Román Riquelme, Ángel di María či Javier Mascherano. Pravda, vtedy samozrejme nič nekomplikovala výročnej Copa América, ale aj tak ide o dramatický kontrast s tohto roka. Fanúšikom boli dávno pred Olympijskými hrami v Riu sľubované aspoň Paulo Dybala, Luciano Vietto, Matías Kranevitter, Mateo Musacchio, Leandro Paredes, Joaquín Correa či Ramiro Funes Mori…aby nakoniec všetci bez výnimky zostali doma.

Takéto fiasko bolo vrchom sprevádzané rezignáciou strápeného kouča Gerarda Martina, ale aj serióznymi špekuláciami o tom, že Argentína ani nedokáže zložiť a do Brazílie včas odoslať svoj 18-členný výber, čo nevyhnutne nasledovalo takisto fiasko výsledkovej.

Albicelestes teda v Brazílii nehrali nijako extrémne zle – stačilo ostatne, aby Jonathan Calleri premenil pár svojich tutovek, a bezpochyby išli ďalej na úkor semifinálové senzácia z Hondurasu – avšak ich debakel v základnej skupine nakoniec len vhodne dokresľuje väčší obrázok .Na prvej prekážke totiž Argentínčania končili aj na minuloročných zrazoch smotánky do 17, respektíve 20 rokov.

Niečo také v Argentíne nedávnych časov samo sebou nepamätajú – a všetko to opäť súvisí s diletantským počínaním domácej futbalovej asociácie. Kouč olympijskej výpravy a svetový šampión z roku 1986 Julio Olarticoechea už skôr upozorňoval na hladujúce mládežnícke výbery na základni AFA, kde si nemôžu dovoliť platiť ani “blbé špagety”, a po turnaji sa potom do zväzu pustil ešte raz:

“Caldera, môj asistent, robí tisíc rôznych vecí. Zarábať má 18 tisíc pesos mesačne (niečo vyše tisíc eur – pozn.red.) a po tri mesiace už nič z toho nevidel. (…) Včera som volal mojej žene a žiadal jej, nech mi pošle peniaze od našej dcéry. Hovoril som šéfom zväzu, že potrebujeme peniaze, a teraz je ťahám zo svojej dcéry. Jeden by nad tým zaplakal, ale taká je realita. “

Hrozivé, že? A tým to ani zďaleka nekončí. Bývalý tréner argentínskej dvadsiatky si zároveň skôr sťažoval na to, že mu najväčší domáci kluby , Boca Juniors a River Plate, z “politických dôvodov” odmietajú uvoľňovať hráčov, zatiaľ čo vyslanci iných celkov sa nedostavujú kvôli príšerným podmienkam na základni AFA.

Za takýchto okolností vážne nie je divu, že si mládežnícke výbery – niekdajší veľká pýcha krajiny – znenazdajky vedú tak zle.Ešte v rokoch 2005 a 2007 sa predsa Argentincům rovnako ako v predošlej dekáde podarilo obhájiť prvenstvo na MS dvadsaťročných. Už na konci sedemdesiatych rokov na tejto úrovni žiaril Diego Maradona a žiadna iná krajina sa nevyrovná súhrnnému počtu šiestich argentínskych titulov.

Lenže v polovici minulej dekády bolo všeličo inak. José Pekerman si za prispenia svojho asistenta Huga Tocalliho dával veľmi záležať na príkladnom chode mládežníckych štruktúr aj na následnom hladkom postupovanie najväčších nádejí, ktoré koniec koncov dodnes tvoria úplný základ seniorskej reprezentácie.

Čo by dnes v Argentíne dali za takú pevnú víziu; namiesto toho sa teraz kormidlo dvadsiatky stáva obľúbeným terčom nepotistických praktík vedenia zväzu.V nedávnej minulosti takto boli odmeňovaní svetoví šampióni z roku 1986 ako Sergio Batista či Marcelo Trobbiani, poťažmo neznáma mená s minimom skúseností (Walter Perazza), a úplným vrcholom bolo dosadenie Grondonova syna Humberta.

Potomok bývalého prezidenta zväzu bol z pozície odvolaný okamžite po senzačnom krachu argentínskej “20” na minuloročnom svetovom šampionáte, kde talentované mužstvo ani raz nevyhralo. Ešte horšie si toho istého leta viedla “17”, ktorá dokonca všetky tri skupinové zápolení rovno prehrala.A tieto kolektívne neúspechy v súčte možno trochu neférovo vrhajú zlé svetlo aj na vychádzajúce hviezdy argentínskej futbale.

Talentu hodného ospevovanie sa pritom v tradičnej juhoamerickej futbalovej bašte stále rodia požehnane, akurát sa takáto skutočnosť z vyššie načrtnutých dôvodov neprejavuje na veľkých turnajoch. A to teda dramatickým spôsobom. Veď povážte nasledujúce:

Na MS do 20 rokov sa od roku 1995 tradične vyhlasuje trojica najväčších hviezd šampionátu. Z prvých siedmich edícií iba dve nemali argentínskeho držiteľa zlatého, strieborného či bronzového lopty.Medzi Albicelestes sa našli hneď tri víťazi (Saviola, Messi, Agüero – všetci najlepší strelci daných ročníkov) a ocenené bolo dohromady sedem jedincov.

Na posledných štyroch zrazoch po zlatom roku 2007 takhle ovšem nezažiaril ani jeden Argentínčan; na dva z turnajov sa dokonca vinou zlyhania v kvalifikácii žiaden Argentínčan ani nedostavil…

Messiho čin bol potreba. Len trošku inak

Ak bodrel na najvyšších miestach do značnej miery ničí aj rozvoj mladej krvi, je najvyšší čas zakročiť. A Messiho symbolické gesto v tomto ohľade mohlo urobiť zásadný rozdiel.A tiež malo , keby len trvalo o niečo dlhšie a ideálne sa dotklo aj novozvoleného vedenia zväzu.

Osoba Lionela Messiho je totiž v podstate tým ideálnom protagonistom takéhoto typu protestu. A to nie v prvom rade preto, že ide o najväčšiu hviezdu tímu a zrejme najlepšieho futbalistu planéty v jednom, ale hlavne preto, že je Messi svojimi krajanmi naskrz vnímaný ako outsider. A právom.Ide predsa o hráča odkojeného v Katalánsku, ktorý vo vlasti nikdy na žiadnej profesionálnej, ba ani amatérskej úrovni nehral; čiže inými slovami o hráčov sa svieži perspektívou, ktorú by AFA tak zúfalo potrebovala vštepiť.

Preto – hoci Messi v Argentíne nie je ani zďaleka tak bezvýhradne zbožňovaný ako trebárs Mascherano s Tévezom – bol koniec barcelonskej hviezdy zvyčajne prijímaný nie s pohoršením, ale skôr s regulárnym zdesením, čo bude ďalej. A snáď aj s nádejou, že sa práve teraz niečo konečne zmení k lepšiemu.

U nikoho iného by rovnaký krok žiadny radikálny vývoj situácie nesľuboval.Univerzálne obdivovaný Javier Mascherano je predsa stelesnením všetkého dobrého i zlého, čo argentínsky futbal znamená; jeho kult je výsledkom tradičnej argentínskej fixácie na tzv. ‘huevos’, teda v prenesenom slova zmysle drsné bojovníkmi, ktorí zo seba na ihrisku vždy vydajú sto percent a nejdú pre ostrý zákrok dvakrát ďaleko.

Hoci to môže znieť ako sebeväčšia klišé, futbal je v Argentíne fenoménom natoľko silným, že prestupuje celou spoločnosťou. Už onú posadnutosť ‘huevos’ si napríklad niektorí vykladajú ako odraz ďalšieho typicky argentínskeho javu – ‘machismu’, teda nadraďovanie mužského pokolenia. Keby futbal nemal taký ďalekosiahly vplyv, bolo by zároveň ďaleko ľahšie vykoreniť už spomínané násilnej fanúšikovské skupiny ‘barra bravas’.A tiež by sa o ňom zrejme nevyjadroval sám pápež František, ktorý sa nechal počuť, že San Lorenzo nie je len o futbale, ale že definuje identitu jeho samotného.

Slovami “taký je holt už argentínsky futbal” sa bežne ospravedlňuje hocijaká vada na kráse, a preto by eventuálne správne vykonanej gesto ‘outsidera’ Messiho pokojne mohlo kdekoho prinútiť k tomu poodstoupit o jeden metaforický krok a zamyslieť sa nad aktuálnym stavom vecí.Bohužiaľ, takto skôr nemožno hovoriť o ničom inom ako o premárnené príležitosti.



O tomto víkende sa znovu nanovo rozbehne argentínska najvyššiu súťaž a svojím spôsobom sa bude jednať o pripomienku Grondonova starého režimu. Čerstvé zladenie kalendára s poprednými európskymi ligami sa ešte dá považovať za chvályhodný krok, avšak monštruózne liga o 30 účastníkoch už rozhodne nie.

Pôvodný Grondonův plán – de facto poslednej veľkej dielo umierajúceho prezidenta – každopádne počítal s dvoma mätúcimi 15člennými divíziami a nevyhovujúcim februárovým začiatkom ročníka, takže aj tu možno vidieť menšiu krôčiky vpred.Ďalším takým bolo treba minuloročné zrušenie zákazu vstupu cestujúcich fanúšikov na ligovej štadióny – taký kontroverzný ban platil od roku 2013 a išlo o ťažko efektívne riešenie bujícího fanúšikovského násilia.

Na záver by sa teda chcelo zvolať optimistické “len tak ďalej “, a aj príchod v Brazílii vysoko ceneného trénera Edgarda Bauza ku kormidlu seniorskej reprezentácie k tomu nabáda, avšak minimálne do prezidentských volieb si nemožno byť ani zďaleka istý. Už len samotný, už raz odkladaný, termín volieb je predsa vo hviezdach…